आज का श्लोक, ’वा’ / ’vā’
______________________
’वा’ / ’vā’ - अथवा, या,
अध्याय 1, श्लोक 32 ,
न काङ्क्षे विजयं कृष्ण न च राज्यं सुखानि च ।
किं नो राज्येन गोविन्द किं भोगैर्जीवितेन वा ॥
--
(न काङ्क्षे विजयम् कृष्ण न च राज्यम् सुखानि च ।
किम् नः राज्येन गोविन्द किम् भोगैः जीवितेन वा ॥)
--
भावार्थ :
हे कृष्ण! (मैं) न तो विजय प्राप्त करना चाहता हूँ, और न राज्य तथा उन सुखों को । हे गोविन्द ! हमें (इस तरह से प्राप्त किए गए) राज्य से, भोगों और जीवन से भी भला क्या लाभ है ? जब, ...
--
अध्याय 2, श्लोक 6,
--
न चैतविद्मः कतरन्नो गरीयो यद्वा जयेम यदि वा नो जयेयुः ।
यानेव हत्वा न जिजीविषामस्तेऽवस्थिताः प्रमुखे धार्तराष्ट्राः ॥
--
(न च एतत् विद्मः कतरन् नः गरीयः यत् वा जयेम यदि वा नो जयेयुः ।
यान् एव हत्वा न जिजीविषामः ते अवस्थिताः प्रमुखे धार्तराष्ट्राः ॥)
--
भावार्थ :
हमें तो यह भी निश्चय नहीं कि हमारे सम्मुख अवस्थित जिन धार्तराष्ट्रों (धृतराष्ट्रपुत्रों) को मरकर हम जीना भी न चाहेंगे, युद्ध में हम उन्हें जीतेंगे, या वे ही हमको, और न इस बात का निश्चय है कि दोनों संभावनाओं में से कौन सी गरिमायुक्त है ।
--
अध्याय 2, श्लोक 20,
न जायते म्रियते वा कदाचिन्-
नायं भूत्वाऽभविता वा न भूयः ।
अजो नित्यः शाश्वतोऽयं पुराणो
न हन्यते हन्यमाने शरीरे ॥
--
(न जायते म्रियते वा कदाचित् -
न अयम् भूत्वा अभविता वा न भूयः ।
अजः नित्यः शाश्वतः अयम् पुराणः
न हन्यते हन्यमाने शरीरे ॥)
--
भावार्थ :
आत्मा न तो कभी जन्म लेती है, और न ही कभी मृत्यु को प्राप्त होती है, और ऐसा भी नहीं कि व्यक्त होकर फिर अव्यक्त हो जाती हो (जैसा कि शरीर व्यक्त और अव्यक्त होता है )। यह (आत्मा) जन्म-रहित नित्य, शाश्वत और सदा रहनेवाली वस्तु है , जो कि शरीर के मर जाने या मार दिए जाने से नहीं मरती ।
--
अध्याय 2, श्लोक 37,
हतो वा प्राप्स्यसि स्वर्गं जित्वा वा भोक्ष्यसे महीम् ।
तस्मादुत्तिष्ठ कौन्तेय युद्धाय कृतनिश्चय ॥
--
(हतः वा प्राप्स्यसि स्वर्गम् जित्वा वा भोक्ष्यसे महीम् ।
तस्मात् उत्तिष्ठ कौन्तेय युद्धाय कृतनिश्चय ॥)
--
भावार्थ :
मार डाले जाने पर तू स्वर्ग प्राप्त करेगा, और यदि विजयी हुआ तो राज्य-सुख का उपभोग करेगा । इसलिए हे कौन्तेय (अर्जुन)! युद्ध के लिए कृतनिश्चय होकर उठ खड़े होओ ।
--
अध्याय 6, श्लोक 32,
आत्मौपम्येन सर्वत्र समं पश्यति योऽर्जुन ।
सुखं वा यदि वा दुःखं स योगी परमो मतः ॥
--
(आत्मौपम्येन सर्वत्र समम् पश्यति यः अर्जुनः ।
सुखम् वा यदि वा दुःखम् सः योगी परमः मतः ॥)
--
भावार्थ :
सुख हो या दुःख, किसी भी परिस्थिति में, हे अर्जुन! अपनी (चेतन आत्मा की चेतना की) उपमा से सर्वत्र एक समान व्याप्त चैतन्य आत्मा को ही, जो देखता है, वह योगी परम (श्रेष्ठ) माना जाता है ।
--
अध्याय 8, श्लोक 6,
--
यं यं वापि स्मरन्भावं त्यजत्यन्ते कलेवरम् ।
तं तमेवैति कौन्तेय सदा तद्भावभावितः ॥
--
(यम् यम् वा अपि स्मरन्-भावम् त्यजति-अन्ते कलेवरं ।
तम् तम्-एव-एति कौन्तेय सदा तद्भाव भावितः ॥)
--
अथवा (अर्थात् यह भी कहा जा सकता है कि), हे कौन्तेय अर्जुन! जिस जिस भी भाव को मनुष्य अपने अन्तकाल के आने पर स्मरण कर रहा होता है, देह को त्यागते समय वह उसी-उसी भाव को प्राप्त हो जाता है, क्योंकि वह उसी भाव से भावित हो रहा होता है ।
--
अध्याय 10, श्लोक 41,
यद्यद्विभूतिमत्सत्त्वं श्रीमदूर्जितमेव वा।
तत्तदेवावगच्छ त्वं मम तेजोंऽशसम्भवम् ॥
--
(यत् यत् विभूतिमत् सत्त्वम् श्रीमत् ऊर्जितम् एव वा।
तत् तत् एव अवगच्छ त्वम् मम तेजः अंशसम्भवम् ॥)
--
(तेजोंऽशसम्भवम् - तेजः अंश सम्भवम्)
--
भावार्थ :
जो जो भी असाधारण विशेषता युक्त, ऐश्वर्य से पूर्ण, और प्राणवान तत्त्व दिखलाई देता है, उस सभी को तुम मेरे ही तेज के अंश से उत्पन्न हुआ जानो ।
--
अध्याय 11 , श्लोक 41,
--
सखेति मत्वा प्रसभं यदुक्तं
हे कृष्ण हे यादव हे सखेति ।
अजानता महिमानं तवेदं
मया प्रमादात्प्रणयेन वापि ॥
--
(सखा इति मत्वा प्रसभं यत्-उक्तम्
हे कृष्ण हे यादव हे सखे इति ।
अजानता महिमानम् तव इदम्
मया प्रमादात् प्रणयेन वा अपि ।)
--
भावार्थ :
हे कृष्ण, हे यादव, हे सखे! आपकी इस महिमा से अनभिज्ञ होने के कारण, मेरे द्वारा असावधानतावश, हठपूर्वक या प्रीति के आवेश में भी जो भी कहा गया हो, ...
--
अध्याय 15, श्लोक 10,
--
उत्क्रामन्तं स्थितं वापि भुञ्जानं वा गुणान्वितम् ।
विमूढा नानुपश्यन्ति पश्यन्ति ज्ञानचक्षुषः ॥
(उत्क्रामन्तम् स्थितम् वा अपि भुञ्जानम् वा गुणान्वितम् ।
विमूढाः न अनुपश्यन्ति पश्यन्ति ज्ञानचक्षुषः ॥)
--
(उस आत्मा को, ) शरीर को छोड़कर जाते हुए, शरीर में अवस्थित रहते हुए, या तीनों गुणों से युक्त होकर विषयों का उपभोग करते हुए भी, अज्ञानग्रस्त मनुष्य जिसे नहीं देख पाते, किन्तु जिनके ज्ञानचक्षु खुले होते हैं वे अवश्य देखते हैं ।
--
अध्याय 17, श्लोक 19,
मूढग्राहेणात्मनो यत्पीडया क्रियते तपः ।
परस्योत्सादनार्थं वा तत्तामसमुदाहृतः ॥
--
(मूढग्राहेण आत्मनः यत् पीडया क्रियते तपः ।
परस्य उत्सादनार्थम् वा तत् तामसम् उदाहृतम् ॥)
--
भावार्थ :
मूढतापूर्ण दुराग्रह सहित, जिस तप (श्रम) को अपने मन, शरीर, वाणी की पीड़ा के साथ या दूसरे का अनिष्ट करने के ध्येय से किया जाता है, उसे तामस तप कहा गया है ।
--
अध्याय 17, श्लोक 21,
यत्तु प्रत्युपकारार्थं फलमुद्दिश्य वा पुनः ।
दीयते च परिक्लिष्टं तद्दानं राजसं स्मृतम् ॥
--
(यत् तु प्रत्युपकारार्थम् फलम् उद्दिश्य वा पुनः ।
दीयते च परिक्लिष्टम् तत् दानम् राजसम् स्मृतम् ॥
--
भावार्थ :
जो दान बदले में सम्मान, गौरव आदि पाने के लिए, या किसी विशेष फल की प्राप्ति की कामना से, या फिर क्लेशपूर्वक, बाध्य होकर दिया जाता है उस दान को राजस दान कहा गया है ।
--
अध्याय 18, श्लोक 15,
--
शरीरवाङ्गमनोभिर्यत्कर्म प्रारभते नरः ।
न्याय्यं वा विपरीतं वा पञ्चैते तस्य हेतवः ॥
--
(शरीरवाङ्मनोभिः यत् कर्म प्रारभते नरः ।
न्याय्यम् वा विपरीतम् वा पञ्च एते तस्य हेतवः ॥)
--
मनुष्य शरीर, वाणी, मन आदि से न्यायसम्मत या न्याय से विपरीत जिस किसी भी कर्म को आरम्भ करता है, उसे करने के हेतु (कारक, कार्यकारी तत्व, अधिष्ठान, कर्ता, करण, चेष्टा तथा दैव -पिछले श्लोक में विस्तार से वर्णित किए गए ये पाँच ) हैं।
--
अध्याय 18, श्लोक 24,
यत्तु कामेप्सुना कर्म साहङ्कारेण वा पुनः ।
क्रियते बहुलायासं तद्राजसमुदाहृतम् ॥
--
(यत् तु कामेप्सुना कर्म साहङ्कारेण वा पुनः ।
क्रियते बहुलायासम् तत् राजसम् उदाहृतम् ॥)
--
भावार्थ :
किन्तु, जिस कर्म को भोगों की प्राप्ति के उद्देश्य से, ’मैं’ करता हूँ इस आग्रह के साथ किया जाता है, या फिर जिसे बहुत परिश्रम से किया जाता है, उसको राजस कर्म कहा जाता है ।
--
अध्याय 18, श्लोक 40,
न तदस्ति पृथिव्यां वा दिवि देवेषु वा पुनः ।
सत्त्वं प्रकृतिजैर्मुक्तं यदेभिः स्यात्त्रिभिर्गुणैः ॥
--
(न तत्-अस्ति पृथिव्याम् वा दिवि देवेषु वा पुनः ।
सत्तवम् प्रकृतिजैः मुक्तम् यत् एभिः स्यात् त्रिभिः गुणैः ॥)
--
भावार्थ :
पृथ्वी पर, आकाश में अथवा देवताओं में भी ऐसा कोई कहीं भी नहीं है, जो प्रकृति से उत्पन्न होनेवाले इन तीन गुणों (के प्रभाव) से मुक्त हो ।
--
’वा’ / ’vā’ - or,
Chapter 1, śloka 32,
na kāṅkṣe vijayaṃ kṛṣṇa
na ca rājyaṃ sukhāni ca |
kiṃ no rājyena govinda
kiṃ bhogairjīvitena vā ||
--
(na kāṅkṣe vijayam kṛṣṇa
na ca rājyam sukhāni ca |
kim naḥ rājyena govinda
kim bhogaiḥ jīvitena vā ||)
--
Meaning :
O kṛṣṇa! Neither (I) desire the victory, nor the kingdom. Of what worth is this kingdom, and of what the sense in living a life enjoying such pleasures?
(While, ... in the next śloka...)
--
Chapter 2, śloka 6,
na caitavidmaḥ kataranno garīyo
yadvā jayema yadi vā no jayeyuḥ |
yāneva hatvā na jijīviṣāmas-
te:'vasthitāḥ pramukhe dhārtarāṣṭrāḥ ||
--
(na ca etat vidmaḥ kataran naḥ garīyaḥ
yat vā jayema yadi vā no jayeyuḥ |
yān eva hatvā na jijīviṣāmaḥ
te avasthitāḥ pramukhe dhārtarāṣṭrāḥ ||)
--
Meaning :
While killing these very people, the sons of dhṛtarāṣṭra, who are opposite to us on this battle-field, we don't even know whether we shall win over them, or they on us. We also don't know which one of these two possibilities is the better...
--
Chapter 2, śloka 20,
na jāyate mriyate vā kadācin-
nāyaṃ bhūtvā:'bhavitā vā na bhūyaḥ |
ajo nityaḥ śāśvato:'yaṃ purāṇo
na hanyate hanyamāne śarīre ||
--
(na jāyate mriyate vā kadācit -
na ayam bhūtvā abhavitā vā na bhūyaḥ |
ajaḥ nityaḥ śāśvataḥ ayam purāṇaḥ
na hanyate hanyamāne śarīre ||)
--
Meaning :
Self is neither born, nor dies at any time. 'Self' neither 'becomes'/ 'appears' nor 'dissolves'/disappears' to manifest again. 'Self' is birth-less, is ever-present, eternal and timeless, and dies not even if the body is slain.
--
Chapter 2, śloka 37,
hato vā prāpsyasi svargaṃ
jitvā vā bhokṣyase mahīm |
tasmāduttiṣṭha kaunteya
yuddhāya kṛtaniścaya ||
*
(hataḥ vā prāpsyasi svargam
jitvā vā bhokṣyase mahīm |
tasmāt uttiṣṭha kaunteya
yuddhāya kṛtaniścaya ||)
--
Meaning :
Kaunteya (Arjuna)! While engaged in war if you are killed on the battle-ground, you will attain heaven. And, on the other hand, if you win, you will be the ruler of the land. Therefore, get up, fight with determination.
--
Chapter 6, śloka 32,
ātmaupamyena sarvatra
samaṃ paśyati yo:'rjuna |
sukhaṃ vā yadi vā duḥkham
sa yogī paramo mataḥ ||
--
(ātmaupamyena sarvatra
samam paśyati yaḥ arjunaḥ |
sukham vā yadi vā duḥkham
saḥ yogī paramaḥ mataḥ ||)
--
Meaning :
arjuna ! In happiness or in pain, one who sees the same Self in him-self and all others everywhere, is a yogī great indeed.
--
Chapter 8, śloka 6,
yaṃ yaṃ vāpi smaranbhāvaṃ
tyajatyante kalevaram |
taṃ tamevaiti kaunteya
sadā tadbhāvabhāvitaḥ ||
--
(yam yam vā api smaran-bhāvam
tyajati-ante kalevaraṃ |
taṃ taṃ-eva-eti kaunteya
sadā tadbhāva bhāvitaḥ ||)
--
Meaning :
O kaunteya (arjuna)! Whatever state of being one thinks of when one leaves the body, one attains the same after his death.
--
Chapter 10, śloka 41,
yadyadvibhūtimatsattvaṃ
śrīmadūrjitameva vā |
tattadevāvagaccha tvaṃ
mama tejoṃ:'śasambhavam ||
--
(yat yat vibhūtimat sattvam
śrīmat ūrjitam eva vā |
tat tat eva avagaccha tvam
mama tejaḥ aṃśa-sambhavam ||)
--
(tejoṃ:'śasambhavam - tejaḥ aṃśa sambhavam)
--
Meaning :
Know well, whatever is extra-ordinarily glorious, resplendent, or powerful, that everything is born of a part of My own Splendor.
--
Chapter 11, śloka 41,
sakheti matvā prasabhaṃ yaduktaṃ
he kṛṣṇa he yādava he sakheti |
ajānatā mahimānaṃ tavedaṃ
mayā pramādātpraṇayena vāpi ||
--
(sakhā iti matvā prasabhaṃ yat-uktam
he kṛṣṇa he yādava he sakhe iti |
ajānatā mahimānam tava idam
mayā pramādāt praṇayena vā api |)
--
Meaning :
O kṛṣṇa! O yādava! O Friend!
Not knowing Your this Glory, Either through negligence, insistence or in the spirit of friendship, whatever I might have said unto you , ( I apologize for them)
--
Chapter 15, śloka 10,
utkrāmantaṃ sthitaṃ vāpi
bhuñjānaṃ vā guṇānvitam |
vimūḍhā nānupaśyanti
paśyanti jñānacakṣuṣaḥ ||
--
(utkrāmantam sthitam vā api
bhuñjānam vā guṇānvitam |
vimūḍhāḥ na anupaśyanti
paśyanti jñānacakṣuṣaḥ ||)
--
Meaning :
Those who are ignorant do not see but those endowed with the eye of wisdom do see, how the soul departs or dwells in the body, or how with the help of the three guṇa-s (attributes of prakṛti) undergoes experiences of senses in relation with their respective objects.
--
Chapter 17, śloka 19,
mūḍhagrāheṇātmano
yatpīḍayā kriyate tapaḥ |
parasyotsādanārthaṃ vā
tattāmasamudāhṛtaḥ ||
--
(mūḍhagrāheṇa ātmanaḥ
yat pīḍayā kriyate tapaḥ |
parasya utsādanārtham vā
tat tāmasam udāhṛtam ||)
--
Meaning :
The penance (tapaḥ) that is started because of some prejudiced motive and inflicting pain on oneself (one's body, mind or voice) or with the aim of harming some-one else, is called the penance (tapaḥ) of the dark (tāmasa) kind.
--
Note :
There are many words appropriate to convey the sense of 'tāmasa'. Here I find the word 'dark' as the one that perhaps fits well.
--
Chapter 17, śloka 21,
yattu pratyupakārārthaṃ
phalamuddiśya vā punaḥ |
dīyate ca parikliṣṭaṃ
taddānaṃ rājasaṃ smṛtam ||
--
(yat tu pratyupakārārtham
phalam uddiśya vā punaḥ |
dīyate ca parikliṣṭam
tat dānam rājasam smṛtam ||
--
Meaning :
The charity / donation offered with expectation of gaining reputation, appreciation in reward of the same, or with a purpose of fulfilling some desire, or again, because of fear or compulsion is termed as of the rājasa kind.
--
Chapter 18, śloka 15,
śarīravāṅgamanobhiryat-
karma prārabhate naraḥ |
nyāyyaṃ vā viparītaṃ vā
pañcaite tasya hetavaḥ ||
--
(śarīravāṅmanobhiḥ yat
karma prārabhate naraḥ |
nyāyyam vā viparītam vā
pañca ete tasya hetavaḥ ||)
--
Meaning :
Physical, verbal or mental, whatever right or wrong action one begins, these 5 factors (1.the seat / support of action / sense of self, / 2.the 'doer' / kartā, 3. organs of action, 4. various efforts, and 5. Destiny) are behind the action.
--
Chapter 18, śloka 24,
yattu kāmepsunā karma
sāhaṅkāreṇa vā punaḥ |
kriyate bahulāyāsaṃ
tadrājasamudāhṛtam ||
--
(yat tu kāmepsunā karma
sāhaṅkāreṇa vā punaḥ |
kriyate bahulāyāsam
tat rājasam udāhṛtam ||)
--
Meaning :
But, The action that is prompted by the desire for enjoyment of pleasures, or is done with the attitude of ego, and requires a lot of effort is called karma of the rājasa kind.
--
Chapter 18, śloka 40,
na tadasti pṛthivyāṃ vā
divi deveṣu vā punaḥ |
sattvaṃ prakṛtijairmuktaṃ
yadebhiḥ syāttribhirguṇaiḥ ||
--
(na tat-asti pṛthivyām vā
divi deveṣu vā punaḥ |
sattavam prakṛtijaiḥ muktam
yat ebhiḥ syāt tribhiḥ guṇaiḥ ||)
--
Meaning :
There is no such entity on the earth, in the sky or among the gods that is free from (unaffected by) these three attributes (guṇa-s) that are inherent in prakṛti / manifestation of the Supreme principle.
--
______________________
’वा’ / ’vā’ - अथवा, या,
अध्याय 1, श्लोक 32 ,
न काङ्क्षे विजयं कृष्ण न च राज्यं सुखानि च ।
किं नो राज्येन गोविन्द किं भोगैर्जीवितेन वा ॥
--
(न काङ्क्षे विजयम् कृष्ण न च राज्यम् सुखानि च ।
किम् नः राज्येन गोविन्द किम् भोगैः जीवितेन वा ॥)
--
भावार्थ :
हे कृष्ण! (मैं) न तो विजय प्राप्त करना चाहता हूँ, और न राज्य तथा उन सुखों को । हे गोविन्द ! हमें (इस तरह से प्राप्त किए गए) राज्य से, भोगों और जीवन से भी भला क्या लाभ है ? जब, ...
--
अध्याय 2, श्लोक 6,
--
न चैतविद्मः कतरन्नो गरीयो यद्वा जयेम यदि वा नो जयेयुः ।
यानेव हत्वा न जिजीविषामस्तेऽवस्थिताः प्रमुखे धार्तराष्ट्राः ॥
--
(न च एतत् विद्मः कतरन् नः गरीयः यत् वा जयेम यदि वा नो जयेयुः ।
यान् एव हत्वा न जिजीविषामः ते अवस्थिताः प्रमुखे धार्तराष्ट्राः ॥)
--
भावार्थ :
हमें तो यह भी निश्चय नहीं कि हमारे सम्मुख अवस्थित जिन धार्तराष्ट्रों (धृतराष्ट्रपुत्रों) को मरकर हम जीना भी न चाहेंगे, युद्ध में हम उन्हें जीतेंगे, या वे ही हमको, और न इस बात का निश्चय है कि दोनों संभावनाओं में से कौन सी गरिमायुक्त है ।
--
अध्याय 2, श्लोक 20,
न जायते म्रियते वा कदाचिन्-
नायं भूत्वाऽभविता वा न भूयः ।
अजो नित्यः शाश्वतोऽयं पुराणो
न हन्यते हन्यमाने शरीरे ॥
--
(न जायते म्रियते वा कदाचित् -
न अयम् भूत्वा अभविता वा न भूयः ।
अजः नित्यः शाश्वतः अयम् पुराणः
न हन्यते हन्यमाने शरीरे ॥)
--
भावार्थ :
आत्मा न तो कभी जन्म लेती है, और न ही कभी मृत्यु को प्राप्त होती है, और ऐसा भी नहीं कि व्यक्त होकर फिर अव्यक्त हो जाती हो (जैसा कि शरीर व्यक्त और अव्यक्त होता है )। यह (आत्मा) जन्म-रहित नित्य, शाश्वत और सदा रहनेवाली वस्तु है , जो कि शरीर के मर जाने या मार दिए जाने से नहीं मरती ।
--
अध्याय 2, श्लोक 37,
हतो वा प्राप्स्यसि स्वर्गं जित्वा वा भोक्ष्यसे महीम् ।
तस्मादुत्तिष्ठ कौन्तेय युद्धाय कृतनिश्चय ॥
--
(हतः वा प्राप्स्यसि स्वर्गम् जित्वा वा भोक्ष्यसे महीम् ।
तस्मात् उत्तिष्ठ कौन्तेय युद्धाय कृतनिश्चय ॥)
--
भावार्थ :
मार डाले जाने पर तू स्वर्ग प्राप्त करेगा, और यदि विजयी हुआ तो राज्य-सुख का उपभोग करेगा । इसलिए हे कौन्तेय (अर्जुन)! युद्ध के लिए कृतनिश्चय होकर उठ खड़े होओ ।
--
अध्याय 6, श्लोक 32,
आत्मौपम्येन सर्वत्र समं पश्यति योऽर्जुन ।
सुखं वा यदि वा दुःखं स योगी परमो मतः ॥
--
(आत्मौपम्येन सर्वत्र समम् पश्यति यः अर्जुनः ।
सुखम् वा यदि वा दुःखम् सः योगी परमः मतः ॥)
--
भावार्थ :
सुख हो या दुःख, किसी भी परिस्थिति में, हे अर्जुन! अपनी (चेतन आत्मा की चेतना की) उपमा से सर्वत्र एक समान व्याप्त चैतन्य आत्मा को ही, जो देखता है, वह योगी परम (श्रेष्ठ) माना जाता है ।
--
अध्याय 8, श्लोक 6,
--
यं यं वापि स्मरन्भावं त्यजत्यन्ते कलेवरम् ।
तं तमेवैति कौन्तेय सदा तद्भावभावितः ॥
--
(यम् यम् वा अपि स्मरन्-भावम् त्यजति-अन्ते कलेवरं ।
तम् तम्-एव-एति कौन्तेय सदा तद्भाव भावितः ॥)
--
अथवा (अर्थात् यह भी कहा जा सकता है कि), हे कौन्तेय अर्जुन! जिस जिस भी भाव को मनुष्य अपने अन्तकाल के आने पर स्मरण कर रहा होता है, देह को त्यागते समय वह उसी-उसी भाव को प्राप्त हो जाता है, क्योंकि वह उसी भाव से भावित हो रहा होता है ।
--
अध्याय 10, श्लोक 41,
यद्यद्विभूतिमत्सत्त्वं श्रीमदूर्जितमेव वा।
तत्तदेवावगच्छ त्वं मम तेजोंऽशसम्भवम् ॥
--
(यत् यत् विभूतिमत् सत्त्वम् श्रीमत् ऊर्जितम् एव वा।
तत् तत् एव अवगच्छ त्वम् मम तेजः अंशसम्भवम् ॥)
--
(तेजोंऽशसम्भवम् - तेजः अंश सम्भवम्)
--
भावार्थ :
जो जो भी असाधारण विशेषता युक्त, ऐश्वर्य से पूर्ण, और प्राणवान तत्त्व दिखलाई देता है, उस सभी को तुम मेरे ही तेज के अंश से उत्पन्न हुआ जानो ।
--
अध्याय 11 , श्लोक 41,
--
सखेति मत्वा प्रसभं यदुक्तं
हे कृष्ण हे यादव हे सखेति ।
अजानता महिमानं तवेदं
मया प्रमादात्प्रणयेन वापि ॥
--
(सखा इति मत्वा प्रसभं यत्-उक्तम्
हे कृष्ण हे यादव हे सखे इति ।
अजानता महिमानम् तव इदम्
मया प्रमादात् प्रणयेन वा अपि ।)
--
भावार्थ :
हे कृष्ण, हे यादव, हे सखे! आपकी इस महिमा से अनभिज्ञ होने के कारण, मेरे द्वारा असावधानतावश, हठपूर्वक या प्रीति के आवेश में भी जो भी कहा गया हो, ...
--
अध्याय 15, श्लोक 10,
--
उत्क्रामन्तं स्थितं वापि भुञ्जानं वा गुणान्वितम् ।
विमूढा नानुपश्यन्ति पश्यन्ति ज्ञानचक्षुषः ॥
(उत्क्रामन्तम् स्थितम् वा अपि भुञ्जानम् वा गुणान्वितम् ।
विमूढाः न अनुपश्यन्ति पश्यन्ति ज्ञानचक्षुषः ॥)
--
(उस आत्मा को, ) शरीर को छोड़कर जाते हुए, शरीर में अवस्थित रहते हुए, या तीनों गुणों से युक्त होकर विषयों का उपभोग करते हुए भी, अज्ञानग्रस्त मनुष्य जिसे नहीं देख पाते, किन्तु जिनके ज्ञानचक्षु खुले होते हैं वे अवश्य देखते हैं ।
--
अध्याय 17, श्लोक 19,
मूढग्राहेणात्मनो यत्पीडया क्रियते तपः ।
परस्योत्सादनार्थं वा तत्तामसमुदाहृतः ॥
--
(मूढग्राहेण आत्मनः यत् पीडया क्रियते तपः ।
परस्य उत्सादनार्थम् वा तत् तामसम् उदाहृतम् ॥)
--
भावार्थ :
मूढतापूर्ण दुराग्रह सहित, जिस तप (श्रम) को अपने मन, शरीर, वाणी की पीड़ा के साथ या दूसरे का अनिष्ट करने के ध्येय से किया जाता है, उसे तामस तप कहा गया है ।
--
अध्याय 17, श्लोक 21,
यत्तु प्रत्युपकारार्थं फलमुद्दिश्य वा पुनः ।
दीयते च परिक्लिष्टं तद्दानं राजसं स्मृतम् ॥
--
(यत् तु प्रत्युपकारार्थम् फलम् उद्दिश्य वा पुनः ।
दीयते च परिक्लिष्टम् तत् दानम् राजसम् स्मृतम् ॥
--
भावार्थ :
जो दान बदले में सम्मान, गौरव आदि पाने के लिए, या किसी विशेष फल की प्राप्ति की कामना से, या फिर क्लेशपूर्वक, बाध्य होकर दिया जाता है उस दान को राजस दान कहा गया है ।
--
अध्याय 18, श्लोक 15,
--
शरीरवाङ्गमनोभिर्यत्कर्म प्रारभते नरः ।
न्याय्यं वा विपरीतं वा पञ्चैते तस्य हेतवः ॥
--
(शरीरवाङ्मनोभिः यत् कर्म प्रारभते नरः ।
न्याय्यम् वा विपरीतम् वा पञ्च एते तस्य हेतवः ॥)
--
मनुष्य शरीर, वाणी, मन आदि से न्यायसम्मत या न्याय से विपरीत जिस किसी भी कर्म को आरम्भ करता है, उसे करने के हेतु (कारक, कार्यकारी तत्व, अधिष्ठान, कर्ता, करण, चेष्टा तथा दैव -पिछले श्लोक में विस्तार से वर्णित किए गए ये पाँच ) हैं।
--
अध्याय 18, श्लोक 24,
यत्तु कामेप्सुना कर्म साहङ्कारेण वा पुनः ।
क्रियते बहुलायासं तद्राजसमुदाहृतम् ॥
--
(यत् तु कामेप्सुना कर्म साहङ्कारेण वा पुनः ।
क्रियते बहुलायासम् तत् राजसम् उदाहृतम् ॥)
--
भावार्थ :
किन्तु, जिस कर्म को भोगों की प्राप्ति के उद्देश्य से, ’मैं’ करता हूँ इस आग्रह के साथ किया जाता है, या फिर जिसे बहुत परिश्रम से किया जाता है, उसको राजस कर्म कहा जाता है ।
--
अध्याय 18, श्लोक 40,
न तदस्ति पृथिव्यां वा दिवि देवेषु वा पुनः ।
सत्त्वं प्रकृतिजैर्मुक्तं यदेभिः स्यात्त्रिभिर्गुणैः ॥
--
(न तत्-अस्ति पृथिव्याम् वा दिवि देवेषु वा पुनः ।
सत्तवम् प्रकृतिजैः मुक्तम् यत् एभिः स्यात् त्रिभिः गुणैः ॥)
--
भावार्थ :
पृथ्वी पर, आकाश में अथवा देवताओं में भी ऐसा कोई कहीं भी नहीं है, जो प्रकृति से उत्पन्न होनेवाले इन तीन गुणों (के प्रभाव) से मुक्त हो ।
--
’वा’ / ’vā’ - or,
Chapter 1, śloka 32,
na kāṅkṣe vijayaṃ kṛṣṇa
na ca rājyaṃ sukhāni ca |
kiṃ no rājyena govinda
kiṃ bhogairjīvitena vā ||
--
(na kāṅkṣe vijayam kṛṣṇa
na ca rājyam sukhāni ca |
kim naḥ rājyena govinda
kim bhogaiḥ jīvitena vā ||)
--
Meaning :
O kṛṣṇa! Neither (I) desire the victory, nor the kingdom. Of what worth is this kingdom, and of what the sense in living a life enjoying such pleasures?
(While, ... in the next śloka...)
--
Chapter 2, śloka 6,
na caitavidmaḥ kataranno garīyo
yadvā jayema yadi vā no jayeyuḥ |
yāneva hatvā na jijīviṣāmas-
te:'vasthitāḥ pramukhe dhārtarāṣṭrāḥ ||
--
(na ca etat vidmaḥ kataran naḥ garīyaḥ
yat vā jayema yadi vā no jayeyuḥ |
yān eva hatvā na jijīviṣāmaḥ
te avasthitāḥ pramukhe dhārtarāṣṭrāḥ ||)
--
Meaning :
While killing these very people, the sons of dhṛtarāṣṭra, who are opposite to us on this battle-field, we don't even know whether we shall win over them, or they on us. We also don't know which one of these two possibilities is the better...
--
Chapter 2, śloka 20,
na jāyate mriyate vā kadācin-
nāyaṃ bhūtvā:'bhavitā vā na bhūyaḥ |
ajo nityaḥ śāśvato:'yaṃ purāṇo
na hanyate hanyamāne śarīre ||
--
(na jāyate mriyate vā kadācit -
na ayam bhūtvā abhavitā vā na bhūyaḥ |
ajaḥ nityaḥ śāśvataḥ ayam purāṇaḥ
na hanyate hanyamāne śarīre ||)
--
Meaning :
Self is neither born, nor dies at any time. 'Self' neither 'becomes'/ 'appears' nor 'dissolves'/disappears' to manifest again. 'Self' is birth-less, is ever-present, eternal and timeless, and dies not even if the body is slain.
--
Chapter 2, śloka 37,
hato vā prāpsyasi svargaṃ
jitvā vā bhokṣyase mahīm |
tasmāduttiṣṭha kaunteya
yuddhāya kṛtaniścaya ||
*
(hataḥ vā prāpsyasi svargam
jitvā vā bhokṣyase mahīm |
tasmāt uttiṣṭha kaunteya
yuddhāya kṛtaniścaya ||)
--
Meaning :
Kaunteya (Arjuna)! While engaged in war if you are killed on the battle-ground, you will attain heaven. And, on the other hand, if you win, you will be the ruler of the land. Therefore, get up, fight with determination.
--
Chapter 6, śloka 32,
ātmaupamyena sarvatra
samaṃ paśyati yo:'rjuna |
sukhaṃ vā yadi vā duḥkham
sa yogī paramo mataḥ ||
--
(ātmaupamyena sarvatra
samam paśyati yaḥ arjunaḥ |
sukham vā yadi vā duḥkham
saḥ yogī paramaḥ mataḥ ||)
--
Meaning :
arjuna ! In happiness or in pain, one who sees the same Self in him-self and all others everywhere, is a yogī great indeed.
--
Chapter 8, śloka 6,
yaṃ yaṃ vāpi smaranbhāvaṃ
tyajatyante kalevaram |
taṃ tamevaiti kaunteya
sadā tadbhāvabhāvitaḥ ||
--
(yam yam vā api smaran-bhāvam
tyajati-ante kalevaraṃ |
taṃ taṃ-eva-eti kaunteya
sadā tadbhāva bhāvitaḥ ||)
--
Meaning :
O kaunteya (arjuna)! Whatever state of being one thinks of when one leaves the body, one attains the same after his death.
--
Chapter 10, śloka 41,
yadyadvibhūtimatsattvaṃ
śrīmadūrjitameva vā |
tattadevāvagaccha tvaṃ
mama tejoṃ:'śasambhavam ||
--
(yat yat vibhūtimat sattvam
śrīmat ūrjitam eva vā |
tat tat eva avagaccha tvam
mama tejaḥ aṃśa-sambhavam ||)
--
(tejoṃ:'śasambhavam - tejaḥ aṃśa sambhavam)
--
Meaning :
Know well, whatever is extra-ordinarily glorious, resplendent, or powerful, that everything is born of a part of My own Splendor.
--
Chapter 11, śloka 41,
sakheti matvā prasabhaṃ yaduktaṃ
he kṛṣṇa he yādava he sakheti |
ajānatā mahimānaṃ tavedaṃ
mayā pramādātpraṇayena vāpi ||
--
(sakhā iti matvā prasabhaṃ yat-uktam
he kṛṣṇa he yādava he sakhe iti |
ajānatā mahimānam tava idam
mayā pramādāt praṇayena vā api |)
--
Meaning :
O kṛṣṇa! O yādava! O Friend!
Not knowing Your this Glory, Either through negligence, insistence or in the spirit of friendship, whatever I might have said unto you , ( I apologize for them)
--
Chapter 15, śloka 10,
utkrāmantaṃ sthitaṃ vāpi
bhuñjānaṃ vā guṇānvitam |
vimūḍhā nānupaśyanti
paśyanti jñānacakṣuṣaḥ ||
--
(utkrāmantam sthitam vā api
bhuñjānam vā guṇānvitam |
vimūḍhāḥ na anupaśyanti
paśyanti jñānacakṣuṣaḥ ||)
--
Meaning :
Those who are ignorant do not see but those endowed with the eye of wisdom do see, how the soul departs or dwells in the body, or how with the help of the three guṇa-s (attributes of prakṛti) undergoes experiences of senses in relation with their respective objects.
--
Chapter 17, śloka 19,
mūḍhagrāheṇātmano
yatpīḍayā kriyate tapaḥ |
parasyotsādanārthaṃ vā
tattāmasamudāhṛtaḥ ||
--
(mūḍhagrāheṇa ātmanaḥ
yat pīḍayā kriyate tapaḥ |
parasya utsādanārtham vā
tat tāmasam udāhṛtam ||)
--
Meaning :
The penance (tapaḥ) that is started because of some prejudiced motive and inflicting pain on oneself (one's body, mind or voice) or with the aim of harming some-one else, is called the penance (tapaḥ) of the dark (tāmasa) kind.
--
Note :
There are many words appropriate to convey the sense of 'tāmasa'. Here I find the word 'dark' as the one that perhaps fits well.
--
Chapter 17, śloka 21,
yattu pratyupakārārthaṃ
phalamuddiśya vā punaḥ |
dīyate ca parikliṣṭaṃ
taddānaṃ rājasaṃ smṛtam ||
--
(yat tu pratyupakārārtham
phalam uddiśya vā punaḥ |
dīyate ca parikliṣṭam
tat dānam rājasam smṛtam ||
--
Meaning :
The charity / donation offered with expectation of gaining reputation, appreciation in reward of the same, or with a purpose of fulfilling some desire, or again, because of fear or compulsion is termed as of the rājasa kind.
--
Chapter 18, śloka 15,
śarīravāṅgamanobhiryat-
karma prārabhate naraḥ |
nyāyyaṃ vā viparītaṃ vā
pañcaite tasya hetavaḥ ||
--
(śarīravāṅmanobhiḥ yat
karma prārabhate naraḥ |
nyāyyam vā viparītam vā
pañca ete tasya hetavaḥ ||)
--
Meaning :
Physical, verbal or mental, whatever right or wrong action one begins, these 5 factors (1.the seat / support of action / sense of self, / 2.the 'doer' / kartā, 3. organs of action, 4. various efforts, and 5. Destiny) are behind the action.
--
Chapter 18, śloka 24,
yattu kāmepsunā karma
sāhaṅkāreṇa vā punaḥ |
kriyate bahulāyāsaṃ
tadrājasamudāhṛtam ||
--
(yat tu kāmepsunā karma
sāhaṅkāreṇa vā punaḥ |
kriyate bahulāyāsam
tat rājasam udāhṛtam ||)
--
Meaning :
But, The action that is prompted by the desire for enjoyment of pleasures, or is done with the attitude of ego, and requires a lot of effort is called karma of the rājasa kind.
--
Chapter 18, śloka 40,
na tadasti pṛthivyāṃ vā
divi deveṣu vā punaḥ |
sattvaṃ prakṛtijairmuktaṃ
yadebhiḥ syāttribhirguṇaiḥ ||
--
(na tat-asti pṛthivyām vā
divi deveṣu vā punaḥ |
sattavam prakṛtijaiḥ muktam
yat ebhiḥ syāt tribhiḥ guṇaiḥ ||)
--
Meaning :
There is no such entity on the earth, in the sky or among the gods that is free from (unaffected by) these three attributes (guṇa-s) that are inherent in prakṛti / manifestation of the Supreme principle.
--
No comments:
Post a Comment